Nádej a silný hlas slovenských občanov

Znechutenie je silný pocit prameniaci z dlhodobej frustrácie. Tento pocit sa postupne prehlbuje, vyúsťuje do nepochopenia až neznášanlivosti a končí silným vzdorom a odporom. Rovnako sa emócia podobná znechuteniu a hnevu premietla do súčasného stavu spoločnosti. V skutočnosti sama spoločnosť a jej základné piliere, občania, boli veľmi dlhú dobu odolní voči vplyvom dvadsaťročného politického systému, ktorý sa pomaly, ale isto rúti do záhuby. Občania, ktorí cítili, že veci nie sú v poriadku, sedeli s hlavami dolu, mlčky trpiac neustále údery, ktoré od svojich verejných zástupcov dostávali.

Pre politikov zrejme nie je podstatné aké rany tým občanom Slovenska spôsobili. Azda vládni funkcionári doteraz pokladali slovenskú spoločnosť za slepú, alebo dokonca za hlúpu? Možno áno, pretože doteraz nerozmýšľali nad dôsledkami, ktoré prinesie ich správanie. Možno naozaj očakávali, že ľudia sa budú naďalej nečinne prizerať rozkrádaniu, tunelovaniu a neustále sa vynárajúcim kauzám alebo tým o ktorých sa len šepká alebo dokonca ani nevie. Možno verili, že ľudia sa nebudú zaujímať čo sa s ich peniazmi deje. Možno by sa aj nezaujímali, ak by mali slušný život, ak by nemuseli rátať každý cent a čakať na ďalšiu výplatu či dôchodok. Možno by slovenská spoločnosť naďalej mlčala, ak by vedela, že aj napriek všetkým chybám, ktoré sú ľudské, aj napriek nim majú možnosť nájsť si prácu, šetriť si na dôchodok a dostávať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Možno by sa občania tohto malého štátu naďalej prizerali tej skaze, pokiaľ by bolo na Slovensku spravodlivé a efektívne súdnictvo, vymožiteľnosť práva a štát, ktorý chráni a pomáha svojim občanom v podobe príslušníkov policajného zboru. Možno áno. Avšak všetky tieto veci doteraz na Slovensku absentovali a naďalej chýbajú, takže jeho občania už naďalej nemôžu sedieť a ani nesedeli so zalomenými rukami. Tak kde nevládne právo a nie je spravodlivosť nastáva rozklad spoločenských hodnôt a do popredia sa dostávajú egoistické záujmy jednotlivcov s poruchami osobnosti. Politici si asi naozaj mysleli, že ak budú vo svojom mocenskom nabaľovaní sa pokračovať, že si to nikto nevšimne. Ak by si spočítali všetky kauzy, už len tie medializované, ktoré sme tu za dvadsať rokov ich vládnutia mali, nestačili by na ne tony papiera. Ak by si sami spočítali všetky prehrešky, ktorých sa dopustili, tak tým z radov veriacich by nestačilo odmodliť sa bežný počet otčenášov. A ak by sa pozreli do svojho svedomia, tak by im na jeho umlčanie nestačila žiadna bezodná fľaša alkoholu. Vlastne ich svedomie už zrejme dávno nie je funkčné, inak by im nedovolilo robiť a hovoriť klamstvá a populistické reči. Pustilo by ich ďalej ako k rečiam na predvolebných bilboardoch, posunulo by slovenských politikov k ich realizácií. A stoplo by ich vtedy, ak by išli uzatvárať zmluvu na základe výberového konania uskutočneného pomocou nástenky či vtedy, ak by sa dohadovali v byte na prémiách pre tú ktorú stranu a na peniazoch na jej financovanie. Keďže spomínané svedomie už vtedy nemali, všetky tieto veci sa uskutočnili bez ujmy na ich zdraví.

Ujmu však utrpeli slovenskí občania. A to silnú, a takú, na ktorú sa nezabúda. Pri prvom prehrešku sa mnohí len ironicky zasmiali či pokrútili hlavami veriac, že sa už nebude opakovať. Veď ich obľúbený politik tvrdil, že on tam nebol a v skutočnosti sa to ani nestalo. Tak to asi tak bude aj napriek faktom, ktoré vyplávali na povrch. Pri ďalších prehreškoch už sa črtá vlna podozrenia i čiastočného pohoršenia. Zrejme na tom niečo bude, pomyslí si volič a začne byť ostražitý. Nasleduje hnev a strata dôvery a ideálov. Poslednou fázou je ignorácia a odcudzenie - strata akéhokoľvek záujmu o osobu spojenú s týmito nekalými činmi. Nakoniec sa v človeku, občanovi Slovenska a voličovi tento stav kopí, až príde spis SIS o spolupráci finančných skupín s vrcholovými predstaviteľmi súčasnej aj predchádzajúcej vlády. Vtedy sa tlakový hrniec - trpezlivosť voliča - dostáva do bodu varu a vyústi do absolútnej nenávisti a nespravodlivosti.

Črtá sa nová myšlienka, nový nápad a čiastočné riešenie. Čo s tým a ako to zmeniť? Keď sa frustrácia prejaví u mnohých občanov, nezostáva iné východisko ako protest, revolúcia, vzbura. História, a aj tá slovenská, prináša príklady, kedy boli snahy o zmenu zo strany občanov úspešné. Ich iniciatíva mala zmysel, pomohla a veci sa pohli smerom k lepšiemu. Ľudia sa spojili a jedným spoločným masovým hlasom vyjadrovali nesúhlas a chuť a vôľu po zmenách. Sklonené hlavy sa môžu zdvihnúť, môžu ukázať že veci verejné už im nie sú ľahostajné. Nájdu sa ľudia ktorí radšej umrú vzpriamene ako majú žiť na kolenách. Môžu prejaviť svoje myšlienky a pripomenúť svoje potreby, ktoré sa stali pre ich zástupcov vo vláde a parlamente už dávno nepodstatné. A tak sa aj stalo. Silná frustrácia dospela do štádia, kedy občania považujú za dôležité s ňou konečne niečo spraviť. Len čerešničkou na torte bol spis Slovenskej informačnej služby Gorila, ktorý prinášal holú a jasnú pravdu, ktorú sa politici tak dlho snažili ututlávať a skrývať. Teraz už to bolo čierne na bielom, nebolo kam ujsť či zvaliť vinu populisticky na predchádzajúcu vládu. V spise boli všetci a takmer všetci vinní. A to bol podnet pre aktívnych občanov, aby sa prejavili. Dôkaz, že korupcia existuje, že je reálna a že sa prevádzkuje v obrovských rozmeroch. Môžeme ďakovať tým, ktorí spis uverejnili. A môžeme ďakovať tým, ktorí protesty začali organizovať. Pretože oni priniesli nádej, ktorá chýbala slovenským občanom už dvadsať rokov. Preto pokračujme, protestuje a postavme sa všetci čestní občania na odpor takýmto mocipánom a zabezpečme si lepšiu budúcnosť. Pridajú sa viacerí raz to musí prísť. Aj preto sme oslovili organizátorov protestov: http://www.facebook.com/bielarevolucia

http://www.pravoaspravodlivost.sk

http://www.facebook.com/STRANAPRAVOASPRAVODLIVOST